Kapitola čtvrtá -  Svět, jak ho známe

Harry se podíval na svého nevlastního otce, Severuse Snapea, který stál v komoře a usmíval se na něj. Měl si to uvědomit. Všechno to co slyšel o Halloweenu ho k tomu mohlo dovést... Harry a Hermiona to viděli v myslánce. Snape a Barty Skrk junior se přemístili k té bažině, kde byl Harry v současnosti, kam ho dostalo přenášedlo - budík a když Skrk použil na Snapea kletbu Crutiatus, odzbrojil Skrka a běžel dolů do údolí, po cestě slyšel ten děsivý zvuk, když Voldemort pronesl kletbu na malého Harryho a ta se odrazila a způsobila, že se z temného mága stalo něco menšího než pouhý duch...

On a Hermiona viděli Snapea běžet do zahrady, vzít matčino mrtvé tělo do náruče a plakat nad ním, zatímco chlapec, který přežil, stál opodál v plenkách s prstem v puse a krví stékající po obličeji z čerstvé rány na čele, a plakal tak jako žádné jiné dítě na světě. Ale tentokrát, přemýšlel Harry, Snape musel najít Harryho matku naživu, jak oplakává svého mrtvého manžela. Mohla Snapeovi ihned říct, že to byl Petr Petigrew, kdo zradil, ne Sirius... A tak teď byl Severus Snape jeho otčímem. Zrovna se otočil na Harryho, vypadal mladší a šťastnější, než když ho Harry viděl naposledy. Vlasy měl nakrátko ostříhané a vousy důkladně oholené, když se otočil a uviděl Harryho, věnoval mu upřímný úsměv - první, který u něho Harry viděl.

,,Poslala tě sem dolů, abys mi pomohl, viď?“ Harry přikývl a jeho nevlastní otec na něj spiklenecky zamrkal, pak pohodil hlavou. ,,Porcelán po babičce,“ zvedl na ukázku jeden šálek.

„Myslíš, že kdyby se rozbil, stačí prostě mávnout hůlkou a spravit ho? Lily ale říká, že pozná, kdyby se rozbil a už by to prostě nebylo ono...“

Povzdechl si a podíval se na Harryho. Harry si teď uvědomil, že jeho bratři měli barvu své pleti po něm, ne po Siriovi a ačkoli byl trošku zklamaný, vzpomněl si na Snapea a maminku v myslánce, když jim bylo šestnáct.Vypadali tenkrát tak zamilovaně. A Snape byl po boku hned po tom útoku o Haloweenu...

Matka se pokoušela přinutit jeho vlasy, aby si lehly, ale to se nikdy nestalo. Vzdala to a místo toho se pokoušela přimět Jamie k tomu aby seděla klidně když jí češe její dlouhé tmavé vlasy do culíku na temeni hlavy. Bylo mu tři a půl roku a sestře skoro dva. Jejich matka měla na sobě nádherné šaty v barvě slonoviny protkané brokátem, se zlatým a rudým lemováním na přední straně, na rukávech a na límečku. V ohnivých vlasech měla vpletené lilie a její smaragdové oči zářily vzrušením.

,,Tak pojďte, vy dva… Bude to dobré.." V jejím hlase zaznívala nervozita. Harry se rozhlédl po předpokoji vesnického sálu, kde čekali na pokyn. Matka zvedla Jamie a nesla ji na boku, aby se druhou rukou mohla držet s ním. Když došli ke dveřím, začala hrát hudba a neviditelné ruce dveře doširoka otevřeli. Sál měl sedadla po obou stranách uličky, hudba se mu zdála povědomá. Trumpety. Jeho matka kráčela uličkou, nesouce svou dcerku a doprovázená svým synem šla vstříc Severusi Snapeovi, který v temně zeleném slavnostním hábitu stál v přední části sálu vedle pomenšího čaroděje s buřinkou a knihou v ruce. Vedle Severuse Snapea stál Lucius Malfoy. Také byl slavnostně oblečen. Harry se ohlédl a uviděl mezi hosty svého kmotra. Také zahlédl Malfoyovu ženu Narcissu, která stála naproti manželovi. Šla jeho matce za svědka...

V průběhu obřadu nechával své myšlenky volně potulovat a rozhlížel se po sále, dokud neuviděl dalšího chlapce svého věku. Měl stříbřitě plavé vlasy, které měl uhlazené u hlavy tak, že i kdyby hlavou pohnul, zůstaly by tak. Když uviděl, že se na něj Harry kouká, vyplázl jazyk. Harry mu to vrátil, pak si ale uvědomil, že by ho mohl někdo přistihnout a spěšně vrátil jazyk do pusy.

Velmi náhle, zdálo se, obřad skončil a jeho matka a nový nevlastní otec se políbili. Znovu hrála hudba, když kráčeli uličkou zpět, Jamie měla stále na boku, druhou rukou byla zavěšená do manžela, Harryho otčíma. Ten ho teď zlehka držel za ruku a zašeptal: ,,Nevadí ti když budu tvůj táta, Harry?"

Zakroutil hlavou. Na svého otce si nepamatoval. Tohoto muže naproti tomu znal, toho, kdo byl vysoký a kdo ho často zvedal a nosil na ramenou, kdo se smál matčiným žertům a říkal jí věci, které jí rozesmály a Harry věděl, že každý, kdo na matčině tváři vykouzlí úsměv místo pláče musí být v pořádku. Když však Harryho matka myslela na Harryho otce, vždycky jenom plakala…

Později na oslavě byl on a jeho sestra předáni do péče ženě, které ten plavovlasý chlapec říkal teta Bella. Blonďák byl už s ní. Bella na něj volala Draco. Pomocí přenášedla se dostali k obrovskému panskému sídlu, kde, jak říkal chlapec, bydleli. Jeho pokoj byl plný podivuhodných hraček jaké Harry nikdy neviděl. Skoro zapomněl, že tam je jen proto, že se jeho matka právě podruhé vdala. Strávil tam to nejúžasnější odpoledne a večer v celém svém mladém životě. Hrál si v tom velmi dobře vybaveném dětském pokoji se svým novým přítelem Dracem a později ho žena, které Draco říkal teta Bella uložila do obrovské pohodlné postele v ložnici, kterou měl sám pro sebe a zpívala mu ukolébavky. Nebyl zvyklý na spaní v posteli - obyčejně se sestrou spávali v dětských postýlkách v jedné ložnici. Užíval si proto tuhle velkou luxusní postel, poslouchal zpěv a přemýšlel o svém novém otci, a také o novém příteli zvědavý na to, co přinese zítřek…

Konečně dobalili porcelán z daleké Číny, přičemž si povídali o famfrpálu. Harry byl překvapen, když si uvědomil, že se Severusem Snapem se dá normálně povídat. Cítil se s ním naprosto přirozeně. Mezi nimi nebylo znát sebemenší napětí. Zvláště ve srovnání s napětím ve vzduchu, které Harry cítí mezi ním a jeho matkou.

Zatímco si s ním povídal, odpovídal Harry absolutně automaticky. Uvědomil si to, když zkoušel opravdu přemýšlet o získaném životě. Bylo to více než obtížné pochopit, když tato jednoduchá zpráva vyplula na povrch jeho vědomí. Když skončili s balením čínského porcelánu, šel Harry s jeho nevlastním otcem skrz jídelnu k hale, kde se byla spodní část schodiště. Jeho otec - nyní to pro Harryho byl opravdový otec - volal k ostatním: „Už je čas na oběd! Potřebujeme jídlo před dalším stěhováním.“

Harry viděl, jak se jeho sestra a dvojčata valí dolů po schodech, zatímco matka šla dolů s důstojností, a napomínající je pouze s jí příslušnou tichostí. Všichni prošli skrz spižírnu k prostorné staré kuchyni, která měla obrovský litinový krb. Když procházeli, na krbové kamenné římse byla odtoková deska, na kterou byl napojen odkapávač na nádobí. Nad tím visely početné starodávné příbory, různé jídlo a nádobí. Strop místnosti se ztrácel dobře dvacet stop nad cihelným podlažím. Těžké letité dřevo bylo černé od dýmu od vaření. Velký kožený gauč byl natlačen proti zdi a z jedné strany se dotýkal krbu, krytý opotřebovaným gobelínem a poblíž jeho nohou stála stolička. Ačkoli bylo pravé poledne, svítilo sluníčko a jasné oslnivé světlo je lákalo ven, oni potřebovali mít několik, alespoň tucet svícnů na stůl, aby se vyvarovali jedení v přítmí.

Harry se posadil do středu příliš velkého stolu se svou rodinou. Jeho mysl pomalu pracovala, ačkoli ostatní nepochybně mysleli na maličkosti tohoto jednoduchého rodinného oběda v enormní kuchyni. Tyto maličkosti byly pro Harryho nové a různili se. Harry seděl blízko k jednomu konci dlouhých stran stolu, jeho sestra byla proti němu, dvojčata seděli také naproti sobě, zatímco rodiče seděli každý na jednom konci stolu. Harry se zmateně díval dolů na dobře vydrhnutý stůl, na kterém nebylo ani stopy po jídle. Jeho matka se klidně podívala na svého manžela: „Co myslíš, Severusi, jenom sendviče a salátovou mísu?“ On přikývnutím schválil, takže jeho matka dvakrát pánovitě tleskla rukama o sebe, a za jeho židlí se s hlasitým lupnutím objevil domácí skřítek a začal pokládat doprostřed stolu objednané obložené tácy plné sendvičů a velké mísy se salátem. Položil jednotlivé talíře, příbory a číše na správná místa, a to vše v takové rychlosti, že jej nikdo skoro ani neviděl. Když byl skřítek u jeho místa, Harry ho zastavil a krátce mu položil ruku na malé hnědé ramínko.

„Děkuji ti, Tunny!“ řekl k překvapeně se dívajícímu skřítkovi, jehož obrovské jantarové oči se ještě více zvětšily a raději zmizel s dalším hlasitým Puf! Kdyby mohl momentálně skřítka zastavit, Harry by mohl vidět, že na sobě nosil velkou plátěnou nákupní tašku s obrázky ovoce a zeleniny (dnem nahoru- tam by byla vyřezána díra na hlavu a jeho ruce by byly probodnuty po stranách). Ručičky tašky byly svěšené dolů u skřítkových kolen. Vypadalo to, jako by byl ještě nižší, než ve skutečnosti je, ve srovnání s dlouhými hubenými ručičkami.

Harry vzhlédl vytřeštěný pohled na jeho rodinu a Jamie na něj tiše zasyčela: „Co to děláš, Harry? Od kdy děkuješ domácím skřítkům?“

Měl náhlý záblesk, když mu bylo kolem deseti, Jamie kolem šesti a dvojčata měla kolem čtyř let. Všichni čtyři pomáhali matce dělat a zdobit vánoční cukroví, smáli se, jak byli všichni obalení moukou a červeným a zeleným jiskřícím cukrem (měnilo barvy, když se cukroví jedlo). Vzpomněl si, že když tenkrát opouštěl zaneřáděnou kuchyň, uviděl malého podrážděně vypadajícího skřítka schovaného ve stínech, čekajícího na vhodný okamžik pro uklizení nepořádku.

Polknul. Vzpomněl si na svůj druhý život- jak byl Dobby úplně ohromen, když se ukázal v Harryho ložnici v Zobí ulici, a Harry ho požádal, aby si sedl na jeho postel; skřítci nikdy v přítomnosti kouzelníků sedět nesměli.

„Já, no--“

Ale jeho malí bratři se zdáli být rozhodnutí vymyslet výmluvu dříve než ten druhý. „Dobrý, Harry! Myslí si, že je vzteklý pes-- možná je!“ řekl jeden z nich, a oba se naprosto totožně rozřěhtají. Jeho matka vypadala nepřekvapeně. Zatřásla svým ubrouskem, což se zdálo jako velmi okázalé gesto, položila si jej do klína a vzala si sendvič z talíře přímo před ní. Poté talíř poslala Harrymu, který nebyl dosud na takové pozornosti zvyklý.

Pravda, pomyslel si. Žijeme v tak velkém domě a samozřejmě máme domácí skřítky. A také je samozřejmé, že kouzelníci a čarodějky nebudou skřítkům děkovat. Sakra, Hermiona na mě bude opravdu křičet, když—

Hermiona.

Vzpomněl si na druhý svátek vánoční, když se snažil čistit bradavické kuchyně za skřítky, jak k nim měl proslov, jak ho pak Hermiona v kuchyni líbala, a jak byl Dobby překvapen, když je viděl… Bylo to poprvé, co na ni myslel od probuzení v tomto novém životě. Kde byla Hermiona v jeho životě? Namáhal mozek, snažil se vzpomenout, ale všechny obrazy Hermiony znal ze starého života. Proč tomu tak je? Možná se teď dostala do Havraspáru, pomyslel si, místo Nebelvíru...

"Takže," povedal nevlastný otec jeho matke, "súdim, že budeme mať dnes dvadsaťpäť prvákov."

Jeho matka nadvihla obočie. "To je za dlhé roky najvyšší počet. Naraz to bude veľa. Upravila už Minerva primerane rozvrhy?"


Prikývol. "To bude dobré... Aj tak máš v žalároch naraz len dve fakulty. Nemôžu ťa príliš zaťažiť bez toho, aby doplnili pracovné miesta..."

Harry sa zamračil, kým prežúval šunkový chlebíček. Elixíry v žalároch? Áno, odpovedal jeho nový mozog. Mama je profesorka elixírov.

Pozrel sa na Snape kútikom oka. A on tiež učí? Čo učí?

"Ak mi chce dať spolu všetkých prvákov na Čiernu mágiu, nič jej v tom nezabráni. Snažil som sa jej pripomenúť, že keď ona učila Transfiguráciu, mávala vždy naraz len jednu fakultu a ročník, ale akoby som hrach na stenu hádzal..." Zamračil sa na svoj sendvič skôr než z neho odhryzol.

Jeho manželka si vzdychla. "Samozrejme, vtedy nebol nedostatok pracovnej sily..."

Čierna mágia. Takže Snape napokon vyučuje Obranu proti čiernej mágii. A kedysi povedal Harrymu, že jeho matka bola najskvelejšia študentka elixírov na škole, ktorú kedy videl. Ale čo myslel jeho otec slovami, "keď učila Transfiguráciu?"

"Minerva má svoje vlastné postupy, Severus. Každý riaditeľ či riaditeľka musia riadiť školu, ako sa im zdá vhodné. Je pod toľkým stresom..."

Dobre, pomyslel si Harry. McGonagallová je riaditeľka. Takže kde je potom Dumbledore? A kto učí Transfiguráciu?

Znova ho začala bolieť hlava, ale odmietol požiadať svoju matku profesorku elixírov o pomoc s bolesťou hlavy. Vstal s ostatnými, keď dojedli sendviče, šalát a tekvicový džús a pohol sa, že odnesie svoj tanier s pohárom ku kamennému drezu, keď mu Jamie položila ruku na plece a potichu povedala, "nechaj to, Harry!" Zamračil sa na ňu, potom sa pozrel na predmety v rukách a chvatom ich znova položil na stôl. Znova to robil. Niečo bolo reflexom z tohto života a niečo bolo reflexom z jeho druhého života. Dúfal, že ich nepomieša pričasto. Zo stola upracú domáci škriatkovia.

Zaostal za ostatnými, keď opustili kuchyňu, čakajúc na ďalšiu stopu po škriatkovi, ktorého zahanbil predtým tým, že mu poďakoval, ale nikoho nevidel. V prednej hale sa záhadne zjavili ich kufre a dvere boli otvorené. Koľko škriatkov máme? uvažoval. Dva koče bez koní zo školy stáli pred domom na ceste v tvare podkovy.

"Harry!" povedala mu zrazu jeho matka. Otočil sa, automaticky sa cítil vinne, hoci ho nenapadol žiaden dôvod. Musí to byť silou zvyku, pomyslel si.

"Kde máš hábit?"

Zamračil sa. "V kufri, samozrejme. Všetko som si zabalil, sľubujem."
Stála s prekríženými rukami, jedno obočie nadvihnuté, ťapkala nohou, jasne čakala inú odpoveď a keď žiadnu nedostala, pozrela sa veľmi demonštratívne na jeho oblečenie. Oooooh, pomyslel si Harry. Sakra! Mal som si jeden hábit nechať vonku, aby som v ňom šiel do hradu...

Harry mal dostatok slušnosti, aby sa začervenal, keď šiel k svojmu kufru a získal odtiaľ pokrčený školský hábit, ktorý sa ocitol zhúžvaný pod niekdajším obsahom jeho kufra. Jeho matka si už tiež dokázala všimnúť, že všetko poukladal bez akejkoľvek organizácie. Jej balenie už videl; všetko bolo tak natesno, že sa počas prepravy ani o milimeter neposunulo.

Vyklepal hábit; bolo ho cítiť po atramente. Keď si ho obliekol, pokúsil sa ho vyrovnať rukami, ale stále vyzeral ako keby v ňom spal. Na dôvažok k tomu, mohol v zrkadle zavesenom pri dverách vidieť, že jeho vlasy boli také neposlušné (a podobne jeho otca) ako boli vždy. Pokúsil sa uhladiť ich rukou, zbytočne. Matka ho kriticky skúmala, potom si podráždene vzdychla a odvrátila sa od neho. Harryho žalúdok sa zovrel a v hlave mu vyskočilo to, čo sa zdalo ako stará, dôverne známa myšlienka.

Toto ju asi nepotešilo.

Zrejme to nateraz vzdala. Jeho matka a nevlastný otec teraz prútikmi levitovali kufre do koča, vzápätí všetci nastúpili. Severus Snape sprevádzal svojich synov do jedného koča, zatiaľ čo Harryho matka mu a jeho sestre pokynula k druhému koču a oni do neho vyliezli.

Keď prechádzali cez dedinu Rokvillu, Harry sa pozrel na svoju matku a sestru, sediacu oproti nemu. Všimol si, že Jamie bola úplne ako jeho matka, tie isté črty a oči, ale mala gaštanovo hnedé vlasy, ktoré boli kombináciou vlasov jeho otca a matky. Tá už viac nebola jemná mladá dievčina, ale silná, krásna žena a Harry vážne pochyboval, že by jej študenti v niečom unikli - zvlášť jej deti.

Pomyslel si na obed vo veľkej starej kuchyni; niečo, čo jeho matka povedala, ho rozrušilo, niečo o dvadsiatich piatich prvákoch. To číslo sa zdá nízke, pomyslel si. A ona povedala, že je vysoké. Prečo by to vravela? Ale ako nad tým premýšľal, s burácaním sa mu vrátila ďalšia spomienka z detstva, ako keby to bolo včera...

Harry sa tešil na každoročný vianočný večierok u Malfoyov. Jeho rodičia ho so sestrou a bratmi raz za čas brávali do domu Malfoyovcov, a Harry smel pozvať Draca do svojho domu, ale nestávalo sa to tak často, ako by si obaja chlapci želali. Mohli by sa vídavať častejšie, keby pán Malfoy považoval za správne poslať Draca do školy, ale napriek tomu, že nedostatok pracovnej sily znamenal, že Draco bol dlhý čas bez súkromných učiteľov, jeho otec ešte nestratil svoj odpor k poslaniu syna do niektorej zo škôl vyučujúcich magické deti skôr než bude dosť starý na Rokfort.

Ten rok, keď Harry dosiahol sedem rokov, Malfoy Manor bol vyzdobený vo svojom zvyčajnom prázdninovom štýle. Zdalo sa, že v každej izbe panstva je nejaký obrovský strom: v ohromnej vstupnej hale, prijímacej miestnosti, študovni, jedálni, tanečnej sále, dokonca v detskej izbe na poschodí, v ktorej sa deti hrávali s množstvom Dracových hračiek. Vianočné stromčeky boli taktiež v každej spálni. Harry skoro čakal, že nájde stromčeky aj v kúpeľni.

Obrovské maľované portréty Malfoyovcov z rôznych období boli sviatočne naladené, každý trilkoval svoju obľúbenú koledu, melódie sa prekrývali a niekedy dosť nedobre zneli, ak boli portréty príliš blízko. Harry sa bál, že bude musieť prejsť popri portrétoch dvoch postarších sestier, ktoré viseli pred hosťovskou izbou, kde ho obvykle umiestnila pani Malfoyová. Malfoyovci na portrétoch spievali každé prázdniny tú istú pieseň: The Holly and the Ivy. Problém bol v tom, že vôbec nedokázali spievať, či vôbec zostať v rovnakej tónine (a pokúšali sa vzájomne zladiť).

V každej izbe bol stromček zladený s výzdobou tak, že tmavočervená jedáleň mala stromček s tmavočervenými stuhami, svetlami a ozdobami, a prijímacia miestnosť, ktorá bola vyzdobená v studenom modrom švédskom motíve, mala stromček s modrými ozdobami v tvare snehových vločiek a modrými svetlami.

Skôr než šli každý rok na večierok, Harry miloval vidieť svoju matku zísť po ich prednom schodisku v otcovom náručí, vyzerajúc ako starostlivo ozdobený vianočný stromček (v dobrom zmysle) so svetlami v jej dlhých červených vlasoch a jej širokými zelenými zamatovými šatami posiatymi skutočnými cezmínovými bobuľami.

Počas párty bola teta Bella presvedčená, že deti udržala v detskej izbe, ale niekedy k nej svoje deti priviedlo toľko hostí, že sa rýchlo vymkli spod kontroly. Harry a Draco a Jamie sa nikdy nemohli ubrániť robeniu si žartov z beznádejne ťarbavého a nenápaditého Crabbea a Goylea, ktorí boli niekedy príliš hlúpi, aby čo len zistili, že boli terčom vtipu (to samozrejme nebola až taká zábava, ako keď o tom vedeli).

Ale najväčšia zábava zo všetkých bolo pokúšať sa hrať Papierovú naháňačku po celom dome, bez toho, že by dospelým došlo, o čo ide. (Pre skupinu detí bolo pomerne náročnou úlohou vydávať sa za skupinu loveckých psov bez toho, aby si to ich rodičia uvedomili). Harryho matka naučila túto muklovskú hru svoje deti a Harry ju naučil Draca a ďalšie deti čarodejníc a čarodejníkov, ktoré stretli na veľkých večierkoch, ktoré organizovali Dracovi rodičia.

Harry bol najradšej líškou, ktorú naháňali psy. Prekĺzol by rýchlo cez izby, vytrhávajúc kúsky pergamenu z vreciek, zanechávajúc tu a tam cestičku pre prenasledujúcich "psov", ale pokúšajúc sa príliš im to nezjednodušiť. Museli ste skutočne mať oči otvorené, aby ste videli, kam Harry hodil roztrhané ústrižky; niektorý mohol byť na polici s knihami, osem stôp nad zemou, alebo usalašený v záhyboch odevu nejakej starej čarodejnice vedúcej živú debatu s inou čarodejnicou ohľadne ministra mágie. Draco sa na Harryho mnoho krát sťažoval, keď bol tento líškou, ale musel tiež pripustiť, že Harry predsa len hral úplne podľa pravidiel.

Tešil sa na to, že bude znova líškou, letiacou cez verejné miestnosti, vrhajúcou sa popod ruky dospelých, ktorí dvíhajú jemné krištáľové poháre k perám, magické bublinky iskriace v smejúcich sa ústach ľudí, zatiaľ čo orchester hral a Harry letel naprieč tanečnou sálou, počujúc hlučne vstupujúcich psov, riskujúc odhalenie. Vždy bol o krok pred nimi a príliš nenápadný pre dospelých, aby pochopili; nikto nerobil lepšiu líšku ako Harry. Potom, ako opustil tanečnú sálu a prehnal sa jedálňou vkĺzol do pracovne pána Malfoya, kde sa stôl jagal skutočným striebrom a zlatom a platinou rozmiestnenou na každom mieste, čarovné svetlá priliehajúce k múrom a hrubým trámom, vedľa ozdobeného stromčeka. Harry sa chystal nechať nejaké pergamenové útržky na stoličke v pracovni, keď začul kroky a prikrčil sa za veľký vianočný stromček blízko krbu. Bol to pán Malfoy a jeho matka a otec. Jeho matka znela rozrušene a pán Malfoy sa ju pokúšal upokojiť.

„No tak, no tak, Lily prosím, nezaoberajme sa tým na tomto verejnom mieste. Poďme do mojej pracovne. Ty tiež, Severus; možno by si mi mohol pomôcť, aby to videla rozumne..."

Harry prehltol a vtlačil sa do rohu za vianočným stromčekom; ak by ho tu jeho matka prichytila, mohla by dostať záchvat. Nervózne sa dotýkal pergamenových útržkov vo vrecku, dúfajúc, že ostatní nebudú schopní dostatočne sledovať cestičku, ktorú zanechal, takže žiadny z nich sem nevrazí.

"Rozumne? Rozumne? Je nejaký svet, v ktorom by táto hlúpa politika dávala zmysel?"

Harry rozoznal, že jeho matka bola pripravená na boj. Nikdy neustúpila, keď znela takto. Zaznamenal, že jeho otec mlčal, neprel sa s ňou, ale ani nesúhlasil.

"Prosím, Lily - posaď sa. Severus..." Harry začul ako sa všetci traja posadili na opotrebovanú koženú pohovku.

Kožená pohovka je veľmi hlučná, keď na nej sedíte, uvedomil si.

"Len preto že tu sedím, neznamená, že s tým súhlasím. Čo si členovia správnej rady mysleli?"

"Čo sme si mysleli? V poriadku, môžem ti povedať, čo si niektorí z nich mysleli - a myslím tých, ktorí oponujú Temnému pánovi. Pokúšajú sa ochrániť deti narodené u muklov a ich rodiny. Myslia, že im je lepšie bez toho, aby zistili, že existuje mágia, tak sa nepokúšaj obviňovať tých z nás ktorí - ktorí sa pokúšajú udržať nejaké štandardy. Osnovateľ tohto všetkého bol Arthur Weasley. Bol to jeho nápad už ďalej neprijímať u muklov narodených na Rokfort. Možno by si sa mala naštvať na neho.

"Áno, ale jeho dôvodom je, že to bude chrániť ľudí - nie že by som súhlasila - kým váš dôvod má sklon zahŕňať slovo ´muklovská krv´. Zabudli ste, že aj ja som sa narodila u muklov?"

"Lily, Lily... určite ako niekto, kto je z muklovskej rodiny, môžeš oceniť, aké dôležité je udržať existenciu čarodejníckeho sveta v tajnosti? Táto nová politika bude chrániť čarodejnícku spoločnosť aj u muklov narodené deti a ich rodiny..."

"Opakuješ sa, Lucius."

"Nebol som presvedčený, že si ma prvý raz počula. Určite si nezareagovala, ako keby si (počula).

V jeho hlase bolo hrozivé ostrie a Harry sám cítil, ako v ňom rastie hnev na obranu svojej matky, ruky vo vreckách tvrdo zaťal do malých pästí, jeho tep stúpal.

Prešla chvíľa napätého mlčania, kým Harry počul, ako jeho otec hovorí, "Kedy to vstúpi do platnosti?"

"Budúce leto, jediné deti, ktoré dovŕšia jedenásť počas roku 1988, ktoré dostanú list z Rokfortu sú tie, ktoré majú aspoň jedného magického rodiča. U muklov narodení študenti, ktorí sú teraz prváci dokončia ich siedmy rok v roku 1994. Nie je dôvod požadovať, aby nechali školu; oni a ich rodiny už o čarodejníckom svete vedia. Pochopiteľne, ak sa rozhodnú odísť, nebudeme im brániť, ale sú vítaní ostať a dokončiť vzdelávanie. Vidíš Lily? Nie sme surovci. Predtým bol Správnej rade podaný návrh na vylúčenie súčasných študentov z muklovských rodín, ale bol otvorene zamietnutý. A ideme predsa brať polovičných. V tých rodinách je, myslím, škoda urobená ešte predtým, ako dieťa príde na Rokfort; tam už sú muklovia zapojení. Odoprenie prístupu na Rokfort pre ich deti by to nezmenilo..."

"Škoda je urobená?" Harryho matka nahnevane vyprskla. "Možno ak by si sa usiloval stať surovcom, bol by si civilizovanejší, Lucius."

„Zdá sa mi , že všetko, čo dnes večer poviem, ťa vyvedie z miery...“
Spomeň si, ako to bolo, keď si bola na škole. Neznepokojovali sa o teba tvoji rodičia? Neboli magické bytosti, nemali spôsob, ako ťa ochrániť. To je prirodzený rodičovský inštinkt..."

Skepticky si odfrkla. "Ak by si tomu skutočne veril, potom by si ma nechal..."

"Nie!" Hlas Severusa Snapa bol jasný. "Nie Lily," povedal Harryho nevlastný otec jemnejšie. "Takto je to lepšie."

Teraz sa Lucius Malfoy rozchechtal. "Ešte stále sa o tomto hádame? Už je to šesť rokov, Lily a nič sa nezmenilo. Temný pán by ti nikdy nepovolil stať sa smrťožrútom. Koniec príbehu. Narodila si sa u muklov! A si bývalý auror! Nedôveruje ti. A myslím, že má právo ti nedôverovať.

Vypočuj ma - ústa zavri! Počúvaj: Narcisa sa tiež, podobne ako ty, čas od času pýta. Nedôveruje ani jej. Ty a Narcisa ste matky Harryho a Draca. Vaša prvoradá lojalita, vaša vernosť by nikdy nebola k nemu a on to vie. Bola by k vašim synom. Materský inštinkt brániť dieťa je proste príliš..."

"Och, vzdaj to, Lucius! Ak by to bola pravda, potom by v radoch smrťožrútov neboli žiadne iné ženy, a ja viem, že tam sú."

"Ach, ale Lily, žiadna z nich nemá deti, ktoré sú súčasťou proroctva."
Hlas jeho matky sa znížil a znel nebezpečne. "Máš na mysli, že žiadna z nich nie je podozrivá, že je sama súčasťou proroctva."

Lucius Malfoy vstal a prešiel k výklenku pred krbom, nepríjemne blízko Harryho úkrytu. Harry zadržal dych, ponárajúc sa dozadu do tienistého rohu. "Nuž, to ale nevieme, či nie, Lily? Obviňuješ Temného pána, pretože nechce byť na tom istom mieste s tebou a tvojím synom a mojím synom? Prečo by sa nechcel chopiť tej šance?" Zrazu zmenil tému. "Kedy si sa narodila?" dožadoval sa.


Neodpovedala. Harry si predstavil jej tvár, nazlostené zelené oči a ústa stiahnuté do úzkej čiary. Videl ju takto dosť často.

"Ôsmeho apríla." Neodpovedala ona, ale jeho nevlastný otec.

Harry mohol vidieť prikývnutie pána Malfoya, jeho profil bol desivo ohraničený niekoľkými sviečkami na druhej strane miestnosti. "Vidíš? Ľahko by si mohla byť červenovlasá dcéra vojny. Si baran..."

„Tak ako jedna dvanástina ľudí na planéte. Ak sú polovica z nich ženy, robí to jednu dvadsať štvrtinu populácie Zeme. To to skutočne zužuje, Lucius. Brilantné. Mám tiež rovnaké narodeniny ako Budha. Vieš, ten Budha. Znamená to, že tiež založím významné svetové náboženstvo?"

Pán Malfoy švihol prútikom a zamieril ním; Harryho ruky zaťaté v päste boli tak napnuté, že sa mu nechty zaryli do dlaní; zovreté zuby mal tak napäté, že ho bolela hlava.

"Nerozprávaj so mnou takýmto spôsobom! Len jedno moje slovo a Temný pán bude..."

Prútik zrazu vyletel z jeho zovretia; vyzeral, ako by bol priťahovaný k stropu veľmi silným magnetom (ak by boli prútiky magnetické). Nedostal sa do kontaktu so stropom, ale vznášal sa niekoľko stôp pod ním, čo predsa len predstavovalo viac ako desať stôp nad dlážkou a celkom mimo dosahu pána Malfoya. Vzhliadol, ústa otvorené. Potom pozrel smerom k Harryho rodičom, očividne nahnevaný. Harry sa ešte triasol; mohol cítiť krv na jeho rukách, kde si rozdriapal kožu vlastnými nechtami. Pán Malfoy znova otvoril ústa, ale bol to mierny, vyrovnaný hlas jeho nevlastného otca, ktorý Harry počul.

"Mohol by si nám poskytnúť trochu súkromia, Lucius? Rád by som sa porozprával s mojou ženou."

Pán Malfoy stále rozzúrene pozeral. Pozrel hore na svoj prútik, ktorý sa ešte stále vznášal vo vzduchu. Harry prehltol a cítil, ako z neho vyprcháva napätie; zrútil sa proti múru a prútik klapol na dlážku. Pán Malfoy sa zohol a zdvihol ho, zastrčiac ho späť do habitu a bez ďalšieho slova vyšiel z miestnosti, hnev z neho sálal ako z pece.

Harry sa trochu posunul, tak, aby mohol vidieť mamu a otca cez vetvičky stromu. Matka si sadla na roh koženej pohovky, vyzerajúc presne tak napäto, ako sa Harry práve cítil. Jej manžel jej položil ruku na plece a upokojujúco si ju pritiahol. Len na chvíľu si s unaveným povzdychom dala hlavu na jeho rameno, skôr než znovu vybuchla.

"Lily..."

Prechádzala sa, rozhadzovala rukami vo vzduchu. "Ja viem, Severus, viem. Nemala som ho nechať..."

"Nemala si ho nechať dostať ťa." Ich slová sa prekryli a ona sa usmiala, keď si s ním preplietla prsty.

"Dokončuješ moje vety. Jediná osoba, ktorá to robila bol..."

"Viem."

Stisla pery do prísnej čiary. "Želám si, aby sme nemuseli predstierať, že sme priatelia s tým... tým... dokonca nemôžem nájsť dostatočne mrzké slová, ktoré by ho popísali. A my sme ich museli nechať stáť s nami na našej svadbe! Och, Severus..."

"Nuž, kto to mal byť, ak nie oni? Nerozprávaš sa so svojou sestrou - alebo ona sa nerozpráva s tebou - a ja som nemohol dosť dobre nechať smrťožrútov vidieť Albusa stáť po mojom boku, alebo áno? Alebo si myslíš, že by Sirius Black chcel byť môj svedok? Pettigrew by mohol, predpokladám, ak by nedostal bozk... vďaka bohu za to. Bolo by milé vedieť, kto je tretia osoba v proroctve, ale prinajmenšom bol zneškodnený skôr, ako to mohol povedať Temnému pánovi... Pozri sa na svetlú stránku, Lily: Lucius a Narcissa nám poskytli pekné miesto na slávnosť po obrade."

Matka si znova odfrkla. Harry ju počul, ako niečo zdvihla a znova položila s veľkým ťuk. "Ach, áno. Pekné prostredie. Všetko v tom stelesnení ´nečestne získaných príjmov´".

"Lily..."

"Áno, áno. Nemusíš mi to hovoriť. Ale on je tak... tak..." Harry mohol počuť frustráciu v jej hlase.

"Pokračuj. Dostaň to zo seba".

"Spodina. To je to, čo je. Nie... bahno. Nie... musel by stráviť niekoľko miliónov rokov, aby sa vyvinul do tak vysokej formy života ako bahno..."

Harry cítil prichádzajúci záchvat smiechu, ale zakryl si ústa, aby sa vyhol prezradeniu. Nevlastný otec pohodil hlavou, usmievajúc sa a smejúc. "To je moje dievčatko! Lucius nie je dosť kreatívny - mlátenie je dobré pre dušu."
"Ale nie je to tak uspokojujúce ako riadne ho začarovať... A pokiaľ ide o to, že som ho nechala, aby ma dostal... nemohla som si pomôcť. Nemôžem akceptovať, že za deväť alebo desať rokov mi Harryho len tak zoberú a ja s tým nemôžem nič urobiť; nemôžem tam byť, aby som sa uistila, že je v bezpečí..."

"Budem tam ja, Lily. Postarám sa oňho. Vždy som to robil."

Znova sa na neho usmiala. "Áno, robil. Len si želám..."

"Samozrejme, že si želáš. To je len prirodzené. To je dôvod, prečo ťa tam nechce, a Narcissu tiež. Nechcela by si to vidieť..." zarazil sa, prehĺtajúc. Harrymu sa zdalo, že tam bolo niečo, čo nechcel povedať a zároveň chcel povedať. "Existujú veci, ktoré bude musieť vydržať a veci, ktoré bude musieť urobiť, ktoré nemusíš vidieť..."


Stále ešte stála, držiac jeho ruku. "Mal si len osemnásť, keď ťa zverboval. Čo si musel robiť? Čo si musel vydržať?" spýtala sa ticho. Pokrčil ramenami.

"V porovnaní s väčšinou som to mal jednoduché. Zverbovanie niekoľkých ľudí, ku ktorým sa dalo ľahko dostať; ak by som sa k nim nedostal ja, pravdepodobne by sa začali vypytovať ľudí v každom čarodejníckom hostinci od Okrnejí po Kanál, ako sa pripojiť k smrťožrútom."

"Syn Bartyho Croucha".

Otec prikývol. "Presne. Jedna dobrá vec na jeho naverbovaní ale bola; ak by som k nemu nemal blízko, nikdy by ma nezobral do Godrikovej úžľabiny v tú noc a nebol by som tam, keď si ma potrebovala..."

"Ale použil na teba Cruciatus!"

Pokrčil ramenami. "A ja som ho nenahlásil, takže mi uveril, keď som povedal, že som ti to povedal len preto, že ťa milujem. Nikdy som za to dokonca nebol potrestaný, pretože som už pretrpel Cruciatus a po šiestich rokoch Crouch ešte stále nemá predstavu, že pracujem pre Albusa. Čo mi dovoľuje pokračovať v jeho sledovaní. Akosi - sú chvíle, keď sa mi zdá, že je nebezpečnejší ako Lucius."

"Tak zlý?"

Prikývol. "Nenávidí svojho otca viac, ako si dokážeš predstaviť. Myslím, že čo by najradšej urobil je chytiť sa nejakej veľkolepej veci, potom pustiť do vzduchu Temné znamenie a potom- proces."

Potriasla hlavou. "Bol by to koniec kariéry jeho otca... Vieš si predstaviť, čo by ľudia robili, ak by vyšlo najavo, že syn ministra mágie je smrťožrút?"

"Áno.“ Hlas Harryho otca bol tichý a vyrovnaný. Ani jeden z nich to ďalej nerozvádzal. Znelo to trochu, akoby jeho nevlastný otec chcel túto konverzáciu ukončiť. Jeho matka sa nahla a pobozkala manžela na tvár.

Idem hore skontrolovať deti. Myslím, že som videla kúsky pergamenu v tanečnej sále. Harry bol pravdepodobne zase líška. Je vodca vzbúrencov. Ja by som ich nikdy nenaučila hrať Papierovú naháňačku.

"No tak, Lily. Je to dobrý chlapec."

"Ja viem, viem. Ale Draco... myslíš, že má dobrý vplyv?"

"Lucius najal Bellu späť potom, ako Dracovi prví traja vychovávatelia odišli, takže by mala byť schopná dať na neho pozor, aj keď nemal nikoho, kto by ho učil. Vieš rovnako ako ja, kde leží jej lojalita - a Albus jej plne dôveruje. Nepochybujem, že dáva pozor na Harryho a Draca, ked sú spolu, a niekedy Lucius nechá Draca prísť do nášho domu..."

"V poriadku, mám len pochybnosti o jej schopnosti dať pozor na veľký počet detí počas osláv. "Viem, že som videla to Parkinsonovie dievča bežať cez salón..."

Jej manžel sa usmial a zasmial. "Som si istý, že sú v poriadku, ale prečo ich nejdeš v každom prípade skontrolovať? Čoskoro ich asi strčia do postele, a mohla by si ich pobozkať na dobrú noc.

Neochotne pustila jeho ruku a prešla k dverám. Keď odišla, jeho nevlastný otec sa naklonil späť, dal si ruky za hlavu a pokojne prehovoril: "Je preč. Teraz môžeš vyliezť, Harry."

Harry zalapal po dychu a pritlačil sa o múry v mieste, kde sa v rohu stretávali. Otec okamih počkal, kým znova prehovoril. "Pokračovanie v predstieraní, že nie si v rohu za vianočným stromčekom nebude na nič dobré." Harry vydýchol a vzdal sa. Postavil sa, približujúc sa okolo ostrého ihličia stromu, prešiel k nevlastnému otcovi, ktorý na neho prísne pozeral z pohovky. Harry nasadil svoj najlepší kajúcny pohľad; zvyčajne mu pomohol skrátiť výčitky a pokarhania.

Ale otec poklepal miesto vedľa seba, hovoriac, "Posaď sa, Harry."

Harry si sadol, pozerajúc priamo pred seba do ohňa, spomínajúc, ako tam stál pán Malfoy, desivý a tvrdý. Bez toho, aby pozrel na otca, povedal, "Ako si..."

"Dve veci, Harry. Za prvé, pohol si niektorými vetvami. Všimol som si to, keď tvoja matka povedala, že ťa ide skontrolovať. Za druhé, viem, že som nezobral Luciusovi - mám na mysli pána Malfoya - jeho prútik, a keď som videl, ako sa pohybujú vetvy stromu, uvedomil som si, že to pravdepodobne nebola tvoja matka, hoci spočiatku som si myslel, že áno. Ona si pravdepodobne myslela, že som to bol ja. Ako náhle som videl, že sa vetvy hýbu, uvedomil som si, že si možno urobil aj viacej vecí.

Harry sa uškrnul. "Nemal som to v úmysle. Bol taký hnusný na mamičku..."

Otec ho objal okolo pliec a Harry si oprel hlavu o jeho hruď. "Viem. Cítil si, ako v tvojom vnútri rastie hnev..."

"Áno," zamrmlal Harry, zavrúc oči, ale stále videl oheň tancujúci na vnútornej strane jeho očných viečok.
Niekoľko minút mlčali, predtým, ako sa otec pokojne opýtal, "Čomu všetkému z toho, čo si počul, rozumieš, Harry?"

Harry otvoril oči. "Uhm... zaspal som. Skutočne si nepamätám, o čom ste hovorili," klamal. Otec na neho podozrievavo pozrel.
"Nepamätáš si." Hlas staršieho muža znel skepticky. Harry sa zamrvil; otec mu pozeral do očí a pre Harryho bolo ťažké klamať.
"Dobre, až na pár vecí. Čo sú smrtožrúti? Čo je proroctvo?" Otec stisol pery do tenkej čiarky a vyzeral skutočne prísne. Harry dúfal, že to možno zistí, ale bol sklamaný. Otec na jeho otázky neodpovedal.

"Nechcem, aby si čo len jediné slovo, ktoré si počul v tejto miestnosti, niekomu opakoval. Rozumieš, Harry? Nikomu.“ Harry prikývol, potom znova položil hlavu dole a zavrel oči. To, čo počul bolo tak zmätené, v skutočnosti o tom s otcom nechcel hovoriť. Pamätal si slová, ale čo to všetko naozaj znamenalo? Bolo to naozaj zmätené... Nebol si istý, ako dlho tam sedel, opierajúc sa o otca so zavretými očami, ale zrazu cítil pohyb a veľké, jemné ruky ho chytili; položil tvár na otcovo rameno a spozoroval, kedy stúpali na druhé poschodie, pretože mohol cítiť trhnutia, ako jeho nevlastný otec pokladal nohu na každý schod. Premýšľal, či ho má nechať zistiť, že sa už zobudil, ale namiesto toho sa rozhodol ďalej predstierať spánok. Nič na svete nebolo pre Harryho tak skvelé ako chvíľa, keď ešte bol dostatočne malý, aby bol nosený do postele; jeho mama to nerobila od chvíle, ako rýchlo vyrástol minulý rok, ale otcovi sa to ešte mohlo podariť. Mal trochu pocit nevoľnosti, pretože bol na dolnej posteli v hosťovskej miestnosti, kde sa vždy zdržiaval, ale potom cítil, ako sú jeho topánky vyzúvané a prikrývka sa mu vyťahuje k brade. Otcove popraskané pery sa mu krátko pritlačili na čelo, potom Harry počul, ako sa jeho kroky vzďaľujú, otvárajúce sa dvere... Ale nie zatvárajúce sa.

"Lily!" ozval sa nevlastný otec ticho. "Ššš! Práve zaspal."

Harry počul matku zašepkať, "Kde bol?"

"Na prízemí."

"Bol znova líška, však?"

"Myslím, že áno."

Harry počul, ako si jeho matka hlboko povzdychla. "Spôsob, ako ho naháňajú... Nie je to tak, ako keď svorka psov prenasleduje líšku. Je to podobnejšie, ako by prenasledovali Krysiara."

Počul tichý smiech nevlastného otca. "Je prirodzený líder, Lily." Predtým, ako počul matku prehovoriť, nastala dlhšia pauza, "To je to, čoho som sa bála..."

Potom počul jej približujúce sa kroky a bojoval s túžbou zadržať dych, namiesto toho, aby udržiaval svoje dýchanie tak pravidelné a spánku podobné, ako to len bolo možné. Zacítil jej mäkké pery na tvári a čele, potom pocítil jej ruku odhŕňajúcu mu vlasy z čela. Počul ako odišli a čoskoro na to už spánok viac nepredstieral...

Koč bez koní sa trochu zakolísal, ako vychádzali z dediny. "Mami," povedal zrazu Harry, "zdalo sa ti niekedy zvláštne učiť na Rokforte, keď tam už nie sú púšťaní študenti z muklovských rodín?" Teraz, keď sa rozpamätal na vianočnú oslavu, keď mal sedem, vedel, prečo sa mu počet prvákov zdal nízky.

Pohľad jeho matky bol vyplašený, potom opatrný. Stiahla pery do čiary, potom zopäla ruky; jej kĺby boli takmer biele. "Niekedy, ale..."

"Kedy vlastne prestali prijímať u muklov narodených, mami?"

Prerušila ich Jamie, na čo na ňu matka nadvihla obočie. "Eh, ospravedlňujem sa za prerušenie, mami."

Potom povzdychla. "Posledný rok, keď poslali listy u muklov narodeným čarodejniciam a čarodejníkom bol 1987. Ale nebolo to úplne - diskriminujúce. Niekoľko ľudí v Správnej rade si myslelo - pri tom všetkom, čo sa deje v čarodejníckom svete - že by bolo pre tých mladých ľudí a ich rodiny bezpečnejšie nebyť do toho všetkého zatiahnutí..." Zatiahnutí do toho, pomyslel si Harry. Zatiahnutí do pekla, v ktorom všetci žili, pretože Voldemort nikdy nepadol. Pretože jeho matka bola ešte nažive.

Harry na ňu pozrel. "Ale neurobila to väčšina z nich, pretože na škole chceli len čistokrvných?"

Zaškľabila sa. "Takéto pravidlo ešte, vďaka bohu, nemáme. Rokfort ešte prijíma nečistokrvných." Teraz sa pozerala na svoje ruky. "Netráp sa tým, Harry."

Harry mlčal, vyhodnocujúc tieto informácie. Kde je Hermiona? Táto otázka zrazu stravovala jeho bytosť, zrýchľujúca tep a sťažujúca dýchaniu. Najbystrejšia čarodejnica - u muklov narodená alebo nie - ktorá kedy chodila na Rokfort, a bola tam niekde vonku, dokonca ani nevediac, že je čarodejnica.

"Nebolo by lepšie pokračovať v braní muklovských študentov? Myslím, nedostatok pracovných síl je čiastočne pre, eh, straty na životoch, ale aj preto, že sa čarodejnícka populácia zmenšuje. Bez muklovských študentov..."

"Harry. Dôveruj mi. Lepšie je nevedieť." Ani jeho matka nesúhlasila s politikou za posledných deväť rokov, alebo cítila povinnosť dotýkať sa ako profesorka opatrne straníckej línie. "Ale..." Harry sa zamračil, snažiac sa nájsť správne slová, "...sú práve tam vonku, čarujú bez toho, aby to vedeli kontrolovať, možno ani nevedia, že spôsobujú tie zvláštne veci, ktoré sa niekedy okolo nich dejú. Nie sú prejavy náhodnej mágie tým silnejšie, čím je osoba staršia?"

Matka neochotne súhlasila. "Technicky áno. Ale myslíš si, že ministerstvo je tak neopatrné? Vedia ale, kto sú čarodejníci a sledujú obzvlášť čarodejnice a čarodejníkov narodených u muklov, takže, keď sa vyskytne náhodná mágia, Skupina pre nápravu náhodnej mágie môže byť na mieste a napraviť kúzlo predtým, ako z toho ktokoľvek - najmä čarodejnica alebo čarodejník - bude múdrejší. Možno jedného dňa bude bezpečné povedať im to, ale do tej doby..."

"V každom prípade, Harry," vložila sa do toho teraz jeho sestra, "čo bolo to s tebou a Tunny? Myslím tým, byť milý na domáceho škriatka!" Ignorovala matkin prenikavý pohľad jej smerom.

Harry sa naježil, a čiastočne preto, že mu zrazu prenikavo chýbala Hermiona, vystrelil na ňu späť, "Som milý k ľuďom, ktorí sú milí na mňa! Mám pocit, že to ťa vylučuje... Každopádne, prečo by museli neustále po celý čas otročiť a nič za to nedostať? Je to spravodlivé?"

"Mračil sa na sestru, zatiaľ čo ona na neho strnulo hľadela s otvorenými ústami. Ale potom zazrel, že matka na neho tiež vyjavene pozerá; predpokladal, že je rovnako šokovaná a nahnevaná ako jeho sestra, ale prekvapivo jej vbehli do očí slzy, vytiahla z vrecka vreckovku a vysmrkala sa. Harryho oči sa so znepokojením rozšírili.

"Si v poriadku, mami? Čo je zle?

Skončila s utieraním očí a nosu a dala vreckovku preč, jej oči ale ostali červenkavé. "Och, nič. Som v poriadku, skutočne. To len že niekedy - pripomínaš mi tak veľmi tvojho otca..."

S prekvapením na ňu pozrel. Spomenul si na matku a otca gániacich jeden na druhého v chodbe mimo chrabromilskej veže, mieriac na seba prútikmi; spomenul si, ako jeho otec zachránil Severusa Snapa pred tým, aby sa stal polnočným olovrantom Remusa Lupina a neskôr jej pohľad na otca v nemocničnom krídle. Spomenul si na Jamesa Pottera ako jej ticho hovorí… “keby bol zomrel, bola by si z toho smutná…” a pozerá sa na ňu očami plnými lásky. A potom tam bol zápas počas ich siedmeho ročníka, keď bol jeho otec lepší ako Severus Snape a James Potter a Lily Evansová sa pobozkali na metlobalovom ihrisku, pred celou školou...

Chvíľu zotrvali v tichosti. Nakoniec sa na dohľad dostali veže hradu; Harry sa na ne dychtivo uprel zrak. Cítil sa, akoby prichádzal domov; jeho hruď sa trhla, keď ním prešli dôverné emócie. Neexistovalo iné miesto ako Rokfort. Bolo to stále jeho najobľúbenejšie miesto na celom svete.

"Sme tu," oznámila sestra zbytočne. Usmiala sa na neho, zjavne prekonala, ako jej vynadal na tému domácich škriatkov. Ich matka otvorila dvere a vystúpila, a oni ju nasledovali. Jeho otec a bratia už stáli vo vchode; dvere do vstupnej haly boli otvorené na vrchu kamenných schodov. Stuart a Simon sa naučili prispôsobiť svoje levitačné kúzla tak, aby kufre mierne plávali do hradu, namiesto toho, aby vyleteli nad strechu.

Harry si zrazu v duchu predstavil Jamie pokúšajúcu sa o to minulý september, ale pretože jej kufor nebol správne uzavretý a zamknutý, keď sa vo vzduchu prevrátil v nesprávnom uhle, všetko jej oblečenie a knihy a prísady do elixírov - všetko, čo si priniesla do školy - sa rútilo strmými strešnými škridlami a do kamenných odkvapov; jeden z chrličov sa náhle zobudil, keď ho jej kotlík udrel do hlavy a začal jej adresovať záplavu oplzlostí. Harry našiel sám seba, ako sa smeje pri tejto spomienke.

"Hej, Jamie," podarilo sa mu nakoniec skrz smiech povedať; pozrela sa na neho, akoby bol bláznivý. "Pamätáš na minulý rok, keď si vylevitovala svoj kufor nahor k stropu a potom sa z neho vysypali všetky tvoje veci? A ako ti ten chrlič nadával..."

Znechutene sa zaškerila. "Och. Takže preto si sa smial."

Teraz sa k nemu pripojili jeho bratia. "To bolo impozantné, James!" povedal Simon. Teda aspoň si Harry myslel, že to bol Simon.

"Mala si na ďalší deň vidieť Binnsovu tvár, keď zbadal podprsenku visiacu v jednom z jeho okien, trepotajúcu sa vo vetríku!" pripojil sa Stuart - asi. (pravdepodobne Stuart). Jamie vyzerala, akoby práve praktikovala skôr kliatby než levitačné kúzla.

"V poriadku, dobre," povzdychla si. "To mám za to, že mám všetkých súrodencov bratov. Hej, mami! Si ešte mladá. Čo takto dať mi niekedy sestru, hm?"

Ich matka presunula Harryho a Jamiin kufor do haly, jej levitačné kúzlo bolo spoľahlivé a pevné. "Nebuď impertinentná. Teraz sme v škole. Budeš mi hovoriť profesorka Evansová."

Harry o tom premýšľal. Áno, teraz si pamätal; jeho matka nebola Lily Snapeová či Lily Potterová. Prijala späť svoje dievčenské meno. Bola profesorka Lily Evansová. Dokonca nebolo všeobecne známe, že ona a Severus Snape boli manželia, nieto že boli rodičmi Harryho, Jamie, Stuarta a Simona. Tým, ktorí sa pýtali Stuarta a Simona na ich vzťah k profesorovi Snapovi povedali, že boli "príbuzní", ale nič viac. Harryho vlastná matka jeho aj jeho sestru volala "Potter" (niekedy pán Potter a slečna Potterová) a jeho bratov pán Stuart Snape a pán Simon Snape (Snape či pán Snape by bolo pri dvoch príliš zmätočné). Vždy nazvala každé dvojča správnym menom.

Harry láskavo vzhliadol na hrad, pamätajúc si, ako behal okolo, keď bol úplne malý. Žili v Rokforte od septembra 1983 do septembra 1984. Svadba bola na Deň Valentína v roku 1984. Správne, pomyslel si. Tá výročná karta vyzerala ako valentínska, pretože ňou aj bola. A dvojčatá sa narodili tri týždne po jeho štvrtých narodeninách...

Och, napadlo Harryho, skĺznuc pohľadom na matku a začervenajúc sa. Dvojčatá sa narodili šesť mesiacov po svadbe. Plus, všetci žili v hrade mesiace pred svadbou. Nikdy predtým o tom skutočne nepremýšľal. Profesor Dumbledore to musel schváliť. Mali miestnosti v krídle pre zamestnancov, kam študenti nikdy nechodili. Bola tam obývačka, a detská izba, kde sa Harry a Jamie hrali s matkou a spálňa pre Severusa Snapa a ich matku a nočná detská izba pre Harryho a Jamie, ich postieľky oddelené malým stolom, ktorý držal začarovanú žiariacu guľu, ktorá im slúžila ako nočné svetlo. Za dobrého počasia sa hrali vonku na veľkom trávnatom nádvorí, na ktoré bolo vidieť z ďalších miestností bytov zamestnancov. Študenti v škole nikdy netušili, že ktorýkoľvek z ich učiteľov by bol ženatý, nieto že by vychovával malé deti. Harryho matka vtedy ešte neučila.

Harry miloval skúmanie hradu počas leta, keď bol prázdny a ozývajúci sa. Draco k nim prišiel bývať na časť toho leta a štvorroční spoločne našli mnoho fascinujúcich kútikov a škár, ktoré si v mysli okamžite zapisovali pre budúce použitie, najmä tajnú chodbu, ktorú našli na štvrtom poschodí, za zrkadlom. Keď bol Harry mladý, bol z toho skôr vystrašený, ale od doby, čo sa skutočne stal študentom, zistil, že priechod viedol do Rokvillu (konečne mal odvahu zistiť, kam vedie). Končil v zadnej časti radnice dediny, kde sa brali jeho matka a nevlastný otec.

Spomenul si, ako mu Fred a George ukázali túto chodbu na Záškodníckej mape a povedali mu, že sa už zrútila. Pokiaľ Harry vedel, v tomto živote sa nezrútila. Mapa, pomyslel si. Našli Fred a George mapu aj v tomto živote? Nevedel. Už ani neboli viac študentmi, siedmy ročník už skončili...

V skutočnosti, nech sa snažil ako chcel, si Harry nemohol spomenúť, či vôbec v tomto živote s Fredom a Georgeom hovoril. Dokázal si ich v mysli predstaviť ako výtržníkov vo Veľkej sieni, pri chrabromilskom stole, lietajúc okolo v chrabromilských metlobalových dresoch, alebo zhrbených nad pergamenom v knižnici, pripravujúc nejakú vylomeninu, vopred sa z nej smejúc. Ale potom si spomenul, že v jeho predchádzajúcom živote ho Fred a George v jeho jedenástich ihneď spoznali podľa jazvy na čele v tvare blesku. V tomto živote nemali žiadny dôvod len tak ísť k nemu a rozprávať sa s ním; nebol slávny. Šokovane si uvedomil, že dokonca nikdy nešiel školským vlakom. Toľko vecí bolo odlišných. Práve si spomenul na ďalšie...

Potom, ako sa narodili Stuart so Simonom, kúpili dom v Rokville a hneď na druhý deň, ako sa presťahovali, začal Harry navštevovať školu v dedine. Jeho otec každý deň jazdil na metle do hradu a späť na čaj o piatej. Potom sa často musel vrátiť do hradu, aby sa zúčastnil schôdzí alebo dohliadal na tresty. Niekedy zostal v hrade, ak bol na rade s nočným strážením chodieb.

O niekoľko rokov neskôr začala do dedinskej školy chodiť aj Jamie. S Harrym šli spolu po High Street, držiac sa za ruky, kým ich matka šla za nimi a tlačila Stuarta a Simona v kočiariku pre dvojičky. Harry zase videl Draca len príležitostne. Keď boli Stuart a Simon o dva roky neskôr pripravení na školu, bol Harry šokovaný a potešený z toho, keď videl svojho priateľa vchádzať prvý deň školy do triedy piateho ročníka. Svojím spôsobom bola jeho najlepším priateľom Jamie, avšak bola zároveň aj jeho sestrou a navyše o dva roky mladšou ako on. Draco bol chlapec a len o niekoľko týždňov starší a reálne mohol byť jeho kamarátom.

Ten rok jeho matka začala vyučovať na Rokforte elixíry a jeho otec prešiel na učenie Čiernej mágie. Bol to tiež prvý rok, keď Správna rada neposlala listy muklo-rodeným čarodejniciam a čarodejníkom, a riaditeľ kvôli tomu odstúpil.

Teraz, keď obaja jeho rodičia učili, sa jeho život doma stal hektický. Matka a nevlastný otec na striedačku uháňali domov na metlách, aby sa s nimi stretli po škole. Potom druhý uháňal domov, aby im dal čaj, kým prvý sa hnal spať do hradu...
Počas posledných troch rokov v dedinskej škole mal Harry pocit, akoby ich oboch naraz videl v jednej miestnosti len cez víkendy a počas prázdnin. Takto to pokračovalo do tej doby, kým nadišiel čas, aby dvojčatá nastúpili na Rokfort; potom sa rodičia rozhodli dom prenajať a žiť počas semestru v bytoch pre personál, kým Harry a jeho súrodenci bývali na fakultách. Harry si želal, aby znova mohol bývať v krídle pre učiteľov - bolo to celkom fajn - ale nemohol prezradiť, že tí dvaja profesori boli jeho rodičmi. Draco to samozrejme vedel, rovnako ako hŕstka ďalších študentov, ale väčšina ľudí nie.

"Harry!" Harry nadskočil. Jeho otec držal rúčku metly. "Chceš ísť na metlobalové ihrisko kým prídu ostatní? Mám tu prehadzovačku a ohnivú strelu, ale nebudeme používať dorážačky."

"Ááá, oteec," zakňučali dvojčatá jednohlasne. Ich otec sa zasmial a Harry sa usmial na neho. Páčilo sa mu, keď sa jeho otec smial. Zdalo sa, že sa v tomto živote smeje často; bol tu šťastným človekom, v manželstve, s deťmi...

Harry prikývol. "Budem stíhač."

Obočie jeho otca vyletelo dohora. "Si si istý? Si tento rok kapitán, ale dúfam, že sa nechystáš zabrať Dracovi pozíciu stíhača. Bol by zničený." Harry cítil, ako jeho srdce poskočilo. Draco a ja sme v rovnakom tíme! V rovnakej fakulte! A ja som kapitán. Hrám ako - zamyslel sa - strážca.

To je...

"Nechystám sa vymeniť Draca. Myslel som len nateraz. Tak ty môžeš byť strážca a Stuart a Simon môžu skúsiť proti tebe skórovať. Aj tak si lepší ako ja."

"No tak Harry, si celkom dobrý. Učil som ťa, ako byť strážcom od doby, keď si dokázal lietať na metle..."

Harry vedel že to bola pravda ako náhle to bolo von z jeho úst. Predstavil si nevlastného otca ako siedmaka, ktorý sa snažil zabrániť, aby prehadzovačka skórovala, ale ak hral James Potter ako triafač, dosť veľkolepo zlyhal. Keby môj otec žil, naučil by ma byť stíhačom? zaujímal sa Harry. Oddelil týchto dvoch mužov v hlave mysliac na nevlastného otca ako tatka a Jamesa Pottera ako na otca.

Hoci často krát bol len James Potter. Neskutočná, nejasná osoba, nie tak úplne reálna. Osoba, ktorá existovala len na fotografiách. A v spomienkach, ktoré Harry mal z predchádzajúceho života, odkedy vstúpil do mysľomisy Severusa Snapa.

Čo by sa stalo, premýšľal, keby ste sa pokúsili dať spomienky na pobyt v mysľomise do mysľomisy? Čo by sa stalo, keby sa pokúsil dať niektoré spomienky na predchádzajúci život do mysľomisy? Ako sa priblížili k metlobalovému ihrisku s ockom a bratmi, striasol sa. Mysľomisa je drahá, to vedel. Viac už nie som bohatý, uvedomil si šokovane. Trezor u Gringottov nie je môj, je matkin a otcov. A koľko stála kúpa domu v Rokville? dumal. Bol obrovský. Predpokladal, že by na ňom mohla byť hypotéka, ale vzhľadom na absurdné úrokové sadzby, ktoré by si raráškovia (cz: skřeti) pravdepodobne naúčtovali, kto by chcel mať hypotéku, keby mohol platiť v hotovosti?

Keď dorazili na ihrisko, prehodil si Harry metlu na rameno a pozrel sa na rukoväť. Do dreva bolo vypálené meno „Úder blesku 500“. Úder blesku? pomyslel si zmätene. Malo by to byť Guľový Blesk. Ale nech sa snažil ako chcel, nemohol si spomenúť, že by v tomto živote niekedy počul o metle Blesk. Sám pre seba pokrčil ramenami; vyzerala na dobrú metlu. Nasadol a odrazil sa od zeme, cítil vzrušenie z toho, že je znova vo vzduchu, vietor plieska jeho habitom, vlasy mu šľahajú okolo hlavy... Tomu sa nič nevyrovnalo. Páni, pomyslel si. Sú veci, ktoré sa nemenia.